aj ked nam nepisete tak my piseme

Odchadzame z Bhopalu. Bol to zazitok, taky neturisticky. Zastavili sme sa ucelovo, kvoli "oslavam" 20 rocnice najvacsej priemyselnej katastrofy. My aj kadejaki novinari, NGOckari z roznych krajin, tvorca filmu o udalosti (vraj to bude v Holywoode a bude tam hrat indicka Miss universe), socharka co urobila pomnik obetiam Bhopalu, spisovatelia roznych kniziek, biela teta, co pomaha v miestnej klinike a dalsia co tam ma bylinkovu zahradu. Cize raz rocne (prip. raz za vyrocie) su miestni slavni, inak si ziju svoj zasrato zasraty zivotik.
Len data bez emocii: 20 000 mrtvych, fabrika buchla v noci, pricom boli odstavene bezpecnostne systemy, dodnes vlada ani vyrobca (Union Carbite pre ocistu mena kupeny firmou Dow Chemicals) nepovedali, co bolo vo vzduchu, dodnes zomieraju ludia na rakoviny, tuberkulozy, dodnes sa rodia postihnute deti, s malymi hlavkami, dodnes je priestor nevycisteny a ludia v okoli nemaju pitnu vodu aj napriek vleklym sudnym sporom (niektore dokonca uspesne)....
Prvy den na akejsi luke prebiehali celodnove pripravy na vecernu kulturu. My sme sa zapojili vehementne, vyvesiavali plagaty "20 years was enough ...", vymyslali, kde maju visiet, rozostavali info/stanky. Decka ochotne pomahali, vitazky Golman ceny sa usmievali, aktivisti pobehovali. Vecer boli klasicke tanecnice, precitene preslovy v Hindi a dlhohrajuci muzikanti. Za desneho hluku som povedala par mudrych slov miestnej TV. Ale ako "hviezdy" sme sa citili - my aj ostatni pritomni belosi - zial kvoli az neznesitelnej pozornosti davu chlapcov. Kdekolvek sa clovek pohne, aj v snahe ist uplne do tmaveho kuta, vsade ho prenasleduje dav tmavych ociek a za chvilu sa kruh okolo zahustuje. Tanecnice mali menej pozornosti ako v istom momente ja - spociatku par chlapcov 5-7 rocnych, potom ich bolo asi tak 30. Snazili sa komunikovat, ohadzovali ma kvetmi a ked som sa zodvihla na odchod - ako ul. Na konci programu sme sa zachranovali utekom k rikshi lebo niekto s malych si vymyslel autogramiadu. Najskor nechcete urazit, tak 4 pokrkvane papieriky podpisete, ale ked sa ich razom vynoria desiatky a zacnu na vas tlacit... Toto zazivali vsetci pritomni belokozci a mrzute to bolo aj na druhy vecer - nocny pochod so svieckami, pochodnami a heslami.
Smutny vsak bol pochod. Ludia od stareniek (moja babicka pred 10 rokmi) po deti cca 4 rocne niesli plagaty s foto a udajmi tych, ktori im vdaka havarii chybaju. Uplne kludne, kamenne ksichtiky...Isli sme ulicou az k byvalej fabrike a k soche matky s dietatom, ktoru spravila americanka Ruth ako jediny hold obetiam. Tam si pribuzni sadli k vysvieckovanemu napisu 84-04 a sedeli. Dlho. Do toho sa blizkali fotaky, vsetky tie cnn a bbc trepali precitene komentare a my sme sa tvarili empaticky akoze rozumieme...
K polnoci sa to pomaly koncilo a este okolo prehrmeli laviciarski aktivisti s pandrlakom, ktory mal oznacovat Andersona - riaditela Union Carbide India ked buchol - a povykmi aby ho upalili.
A my ideme za dalsimi turistickymi zazitkami.... Orcha, sexualne sochy v mieste na K (nevieme si spomenut) a Varanasi