Bylakuppe - tibetsky a ine svety

Z Mysore nam cesta busom, cca 3 hod mimo Lonely planet sprievodcu, usla ohryzanim dalsieho kila hrachu. Uz sa opakujem, ale zase sme zakusili total iny svet. V jednej a tej istej Indii. Teda niekolko svetov: svet tichych tmavocervenych mnichov popijajucich colu; svet indickych dediniek zijucich svojim neusporiadanym farmarsko-hinduistickym zivotom; svet negativnych zidovskych cestovateliek a svet britskych anielikov - 23-25 roc. blondatych "deti", co sa liecia z heroinovej zavislosti.
Takze postupne. Rikshou sme sa vzdalovali "normalnemu" indickemu svetu. Pri ceste napisy typu: "Je lepsie sa o 15 min omeskat v tomto zivote ako byt o 15 min skor v tom dalsom. Jazdi opatrne". V Sera klastore sa nemoze fajcit, predavaju tam v zasade len nudle na rozne sposoby za 15 Rp a ubytko je paradne len za 125 Rp - takze ako vo vaticke a cestovatelsky "cipak".
Dorazili sme okol 15 tej a na ulici nikoho. Ozaj nikoho. Hrobove ticho. Stipali sme sa, ci sme v Indii. Nic tomu nenasvedcvovalo. To bola siesta. Ale ani mimo nej to nie je velmi odlisne - ono ti mnisi vela kriku nenarobia. Na druhej strane sme ich nevideli robit nic ine, nez konzumovat, modlit sa a vykecavat. Martin tvrdil, ze som rebel za kazdych okolnosti, ale ja svoje pindanie povazujem za potrebu vyvazovat, vidiet tu druhu stranu nastrcenej reality. A tak som pindala na baculatych, nevraskavych Budhovych nasledovnikov, co si ryzovu dietu servirovanu pocas modleni doplnaju nudlami, kolou a kadecim. Najviac ma prekvapovalo, ze "nic nerobili". Uporne som hladala policka, ktore ich zivia alebo dielne, kde vyrabaju kusky tibetskej tradicie... nic. Zato ich budovy sa tycia hrdo!Nedostatkom sponzorov zjavne netrpia. Ja viem, ze toto su moje scestne hodnotenia a divne ocakavania, ale v porovnani s ubohymi indickymi dedinkami mi to proste prislo divne.
Celkom mimo pindania: rano sa s dekou vystveram na strechu modliacej haly Sera Jey. Z oparu sa vynara rozkosna krajinka, okolo su uhladne farebne budovy - zlata, cervena, modra.., tibetsky styl. Z meditacneho odfukovania ma vyrusilo odfukovanie mnichov pripravujucich si truby. Hlboke stony dlhych vycackanych nastrojov, zakoncene par udermi na gong, zvolavali sichtu mnichov na puju (modlenie).
Puju sme sledovali bud z balkonika v interieri alebo od otvorenych dveri, spolu s tibetskymi veriacimi. Niektori sa hodiny klanali a hadzali na zem. Krasny bol parik starcekov smatlajuci okolo vrucne tociaci modlitebne mlynceky. Puja pozostavala z nam nezrozumitelnych ukonov: citanie nabozenskych textov, pospevovanie mantier, odriekanie modlitieb, pricom si mnisi podavali zvitky v bielom hodvabe alebo im mladi rozlievali caj (klud obradu - zrazu sa asi 20 tka mladych ztrhne a behom prec - pre cajniky) alebo postupne (stale sediac) cely rad mnichov docista metlickuje podlahu pred sebou, alebo rad asi 7 mnichov vpochoduje do stredu miestnosti s roznymi objektmi - najsmiesnejsi bol farebny dazdnicek; potom si zase vsetci nasadia zltu ciapku, co vyzera ako punkerske "cheero". Vsetko toto vykonava cca 500 mnichov v tmavo cervenom habe (ti radovo vyssie maju aj nieco zlte), sediac v uhladnych rovnobeznych radoch "na turka", pricom jeden "predriekavac" (toho sme nevideli) predcita do nekvalitneho praskajuceho mikrofonu. Uzas!
Aj samotna prazdna puja hala vyzera impozantne - vyzdoba z kusov farebnych latok, zlata socha Budhu, demonov a par dalsich...
Este par inakosti budhistickych usadlosti: vacsinou tam treba osobitne povolenie. Vybavuje sa niekolko mesiacov, preto sme ho nemali a nikomu to nevadilo (vraj ked je tam niekto dlhsie to moze byt problem ale par dni je OK); podstane menej povalujucich sa odpadkov aj zobrakov; otravni obchodnici prakticky chybaju - dojednavanie ceny je bezpredmetne - ked clovek kupuje u mnicha, tak ho nejako nepodozrieva, ze nadhodil turistom inu cenu ako domacim (a myslim ze sa to ani nedialo:-); kavy sme si museli kupit celu flasku a zarabat si ju sami do mlieka - pije sa len caj a cola.
Prvy den sme sa cosi naprechadzali. Peso do dalsej usadlosti, kde je zlaty chram. Zazitok mierne kazili indicki turisti tvrdo ignorujuci zakazy sliapat na zahradny travnika a byt ticho v chrame. Fotenie, vykrikovanie a vsimli sme si, ze im to nevadi ani pocas puje. Z chramu sme sli kade tade - cez policka, dediny, hradzky. Skoro ako Zajezka na konci leta - mno az na tie palmy, ryzove polia a opalenych domacich.
Kusok za klastorom sme zaculi hudbu. Okolo jeepu sa zhlukla cela dedina a vyprevadzala putnikov, co s kokosmi na hlavach pojdu obetovat svojmu bohovi.
Posledny den v tomto prijemne sme sa vybrali na odvaznu vyupravu do dzungle. Citila som sa takmre uplne bezpecne - chlapi (teda Martin a Rick - nas britsky znamy, co sa podoba na Breda Pita a jeho priatelka na Jenifer Alston - total) sa proti divokym slonom a tigrom vyzbrojili bambusovymi palickami... Vyzerali ako Kipplingovi Maugliovia. Schizofrenicky sme veeelmi chceli a este viac nechceli ziadne zviera stretnut. Celu cestu sme sa povzbudzovali a robili si zo seba strandu. Videli sme velke hovno. Teda hovna a velke slonie stopy. Bez srandy, zjavne tam prckovia chodia, a to dost casto, napajat choboty. Rick k jednej velke kope slonieho trusu naaranzoval topanky, ktore sme nasli a ktore nam posluzili ako motivacia k par drastickym vymeslenim pribehom. Este sme nasli kravsku lebku a velku ciernu... kravu aj s teliatkom. Ono ked sa clovek v napati plizi dzunglou a zrazu cosi zachrasti... Mno zizali sme na tu kravu riadne dlho. Den predtym sme videli par obrovkych termitisk, 1 vyzleceneho a 1 obleceneho hada. Tolko nas dzunglovy "ulovok".
Navecer sme sa rozlucili s anglanmi a odtrielili smer Madikeri. Teraz nas caka 2 dnovy trek (huraaaa) - o tom potom. Nebojte sa, na tuto turu mame sprievodcu, ktory nam nedovoli stvarat nic hlupe. (to hlavne maminkam a tak)