Darjeeling -caj ci capucino?

Sme 2000 m vyssie, mame tu o skoro 20 C chladnejsie (v izbe sa nam dymi od ust) a je to uplne iny svet. Uz som si pomaly zvykala na inakost kazdej nasej zastavky, ale toto akoby ani nebola india.
Inakosti: da sa tu dychat. Doteraz bolo vsade tolko smogu, ale tuto sa clovek nadychne aj cohosi ako cerstvy vzduch. Je tu zeleno - pekne vysoke sekvoje (?), fialove kvety a zelen, proste zelen... Doprava tiez nie je taky chaos, ale maju tu mraky dopravnych policajtov. Ludske tvare, so sikmymi ocami pravdepodobne nie su turisticki Japonci (ako doteraz v inych castiach), ale miestni - v Darjelingu je vraj 30 perc Tibetanov, 60% nepalcanov a ostaok vsakovaka zmeska. Je tu cisto - proste ina predstava a pristup k hygiene. Ciste kupelne, vyupratovane izby, ludia nevykonavaju potrebu vsade na verejnosti a menj vyhadzuju odpad (castejsie ho tu palia a skladky su mensie, na upatiach kopcov). Menej zobrakov.

A videli sme najvyssiu horu Indie, tretia najvyssiu sveta. Kanchendzongu vlastne sledujem kazde rano z verandy kaviarne, srkajuc capucino a debatujuc s miestnymi a cestovatelmi. Je krasna. Zajtra mozno uvidime prveho - teda Mount Everest - ak nebude zamraceno ako dnes. Nazyvaju to tu "horska stanica" a vraj to ma kolonialny styl. Mno domy, ktore akoby zazrakom stoja na strmom kopcovom terene prepojen strmymi schodikmi, maju akysi zabudnuty anglicky dizajn. Ale planovanie je chaos ako vsade v indii a buduju tu obchodak, velky... Zalozili to tu 2 angl. vojaci a zasadili vsade dokola svoj oblubeny caj.

Druhy den sme si podebatili s manazerom nasej ubytovne. Je povodne Parsi-can (elitne rodiny, vcitane Ghandiovcov a business klanu rodiny Tata). Jeho otec sa vsak ozenil mimo, vzal si nepalcanku, za co ho Parsi komunita aj dedko vydedili. Nasho manazera ale chceli spat, lebo dedo bol knaz a knazstvo sa u Parsi canov dedi z otca na syna a maximalne na vnuka. Potom zanika a nijak inak sa clovek nemoze stat knazom. Parseicania nemaju vysoku natalitu a prichadzaju o knazov... Manazer odmietol - nechcel sa stat knazom a zradit rebelujuceho otca. Dalsiu storku, co nam hovoril bolo o dedovi z maminej strany. Ten bol Gurkom. Gurkovia su znami bojovnostou - su vraj nelutostne odvazni. Nas manazer tvrdi, ze preto, lebo su sprosti:"Moj dedo mal ponozky bez gumicky a stale sa mu rolovali dole, co ho stvalo. Tak vzal spendlik a pripol si ich o nohu" "Pri bojoch v Bharme do neho japonec hodil otraveny noz. Jedina pomoc bola amputacia nohy. Dedo domietol, nastojil, ze ho musia doviezt do Darjelingu. Zhltol totiz vzacny kamen a chcel, aby ho dostala rodina. Ked prisiel uz mu nebola pomoc. Vzacny zelny kamen nakoniec ukradol babkyn druhy manzel."
Zatial sme boli v Tibetskom svojpomocnom centre pre utecencov a videli rozne dielne a nakupili nezmyselne lacne, zmyselne tretky. Po ceste sme strcili nos do uzavretej malej hlucnej budky. Miestna metalova kapela nacvicovala. Tiez sme vyliezli na cvicnu skalku pri Himalajskom Horskom INstitute. Here nas uz cakal mini muzicek, co sa oznacoval za najlepsieho horskeho sprievodcu v Darejeelingu. So slastou si dofajcieval travovu cigaretku a tesil sa na 6 dnovy trek s nejakymi cudzincami, co zacne zajtra. Ked sme po chvile povedali, ze uz musime, zacal sa s nepochopenim smiat, akoby pre neho "musiet" a cely koncept casu boli mimo.
A este budhisticky klastor - pekna farebna budova ale zatvorena. A Observatory hill, kde su Hinduisticky aj Budhisticky chramy , opice a modlitebne vlajocky. Veriaci s ruzovou ryzou na cele (to im spravi ceremoniar pri vchode k oltaru) kazdu chvilu zvonia na navesane zvony. Dost dobre.
A ja mam nadchu a Martin sracku....