mamala - shivova vlna

Cize druhy sviatok vianocny. O 6.30 sa v mojej realite nedialo nic. Ini aj noviny tvrdia, ze bolo citit otrasy. Ja som ich necitila, asi som ignorant. Lezernym krokom som z ranajsej prechadzky sla vyzdvihnut mileho a plavky. Lezernymi pohybmi zamykame chatku a ideme sa hadzat do vln. Nesli sme. Menej lezerna panika hysterickej masy v proti smere nas odradila. Nevedeli sme co sa deje. Susedni svajciari sa vrhali po batohoch chystajuc utek. Nase ubytko bolo tak 300 m od mora (rozumej zvycajnej hranice mora) a ked sme vykukli na ulicu zistili sme ze voda je az pri nas. To bolo po hlavnej tsunami - vlne sposobenej zemetrasenim (co sme sa dozvedeli az o dost neskor). Hlavnu tsunami sme nevideli - vystriehla moment medzi mojou plazovou prechadzkou a nasim kupanim... Vraj bola v rozpati od 2-20 m. Tazko povedat kolko to bolo v Mamalapurame - miestni prehanaci prehanaju, ale najblizsie prekazky od epicentra zemetrasenia v oceane pri Sumatre mohli vyfasovat tych 20 m, ktora sa presuva vraj rychlostou 2-4 tis km/hod (?). Na "nasom" juhu Indie je najpostihnutejsi prave stat Tamil Nadu, kde sme.
Miestni situaciu volali Shivova voda/vlna. Narobila hruzu - v Mamallapurame: videli sme 2 tela vytiahnute z vody (asi 30 roc zena a 10 roc chlapcek) a hovorilo sa o nejakom Europanovi. Jeden zahaleny v henedej deke sedaval na pobrezi v meditacnej polohe vzdy ked som prisla na plaz. Videla som ho aj toto rano... (to je ale len moja fabula). Starsie plazove restiky a ubytka sli k zemi ako domceky z kariet. Vsade boli plavajuci Ganeshovia, lingamy, om znaky, jasterice - kamene sosky; sperky - co predavali tety na plazi; stolicky z restik,; motory z lodi; zamotane rybarske siete; kusy pocitacov ai. pristrojov; plastove flase; hlinene nadoby... to vsetko v spinavej morskej vode zmiesanej so stokou. Do toho kvilenie zenskych "placiek", lamentovanie a povyk muzov a cvakanie cudzineckych fotakov. Vsetci pobehovali, prehrnali sa tou spinavou vodou a ich plavajucim majetkom a striedavo sa k moru priblizovali a zase chaoticky utekali. Hladina bola uplne mimo normy. Chvilu more ustupilo hlboko od pobrezia (co vraj predznamenava dalsiu velku vlnu), potom sa nahrnula vysoko az k domom a do uliciek. Niekedy bolo na obzore vidiet ako sa formuju zlovestne vyzerajuce vlnove masy. Vtedy miestne "organizacne typy" davali prisne a hlucne pokyny na utek. My sme samozrejme nemohli chybat v tomto kolotoci (rodicom: ozaj bezpecna vzdialenost!:-)
Sranda to rozhodne nebola. Okrem niektorych rybarov, plavcikov ai. "sportovcov" miestni nevedia plavat. Plus ich domceky zacinaju kusok od plaze a plaz je vzdy plna rybarskeho naradia, suvenirov a od rana sa plni ludmi. Naviac zemetrasenie o sile 8.9 stupna (najvacsie za poslednych 40 rokov), iba 2000 km vzdialene vyvola dalsie chvenia a dali sa ocakavat dalsie velke vlny.
My sme mali doklady pri sebe, boli sme zbaleni a pripraveni na rychlu evakuaciu (utek, resp. plavanie:-) Este sme trosku pomohli viac postihnutym holandanom. Ich ubutko v suterene na plazi bolo dokladne preplachnute. Chalan rano cital v posteli a zrazu zistil. ze voda stupla po veranud a potom az do izby. Zobudil frajerku, ale to uz nestihli zobrat batohy, 1 pas, prachy, fotak... Tak sme im pozicali nejake oblecko (hm 1 darcek mi odisiel...:-) aby mali nieco suche a mohli pokracovat v hladani veci.
V dedine dalej od plaze bol tiez riadny chaos. Auta, motorky, busy, bicykle - chvatali hore-dole. Vsetko zatvorene. My sme mali na tento den rozne plany. Z dvoch moznosti klapla tretia. Boli sme ciastocne dohodnuti s mojim indickym kolegom, ze sa nejako dame dokopy a cesky sochar Petr z Malej Lhoty, co zije 8 rokov v Indii nas pozval aj so spanelsko - izraelskym parom k nemu domov. Mohanovi sme sa nevedeli dovolat - aj Chennaj je postihnuti a k Petrovi nas nikto nechcel zaviezt. 4 policajti a 2 riksiaci bud nevedeli alebo nechapali alebo nechceli (ale lamentovali nad tym 15 min).
Tak sme slapali "1km" (asi 6 km) na hlavnu, kde chodia expres busy do Pondicherry. Cestou pokracoval chaos z dediny plus sme stretli par vystrasenejsich cudzincov. Sedeli na batohoch a cakali na dalsiu vlnu v bezpeci relativneho vnutrozemia, aby sa mohli prip. vratit do svojho bezpecneho letoviska.
Mali sme stastie - na bus do Pondi sme dobiehali. Cesta bola sucha, misty mokra - teda nejake zaplavene polia. V Pondi (mesto = ashram + francuzske kolonialne pozostatky) sme v cistom, zatial najlacnejsom ubytku. Po prichode sme samozrejme sli hned omrknut pobrezie. Na promenade sa tlacili zastupy, dopravu regulovali policajti a kade tade boli zatarasy. Vysplhali sme sa na murik - more bolo hlucne, kalne, ale nevyzeralo na vyliatie ani sa netvorli Shivove vlny ako domy. Ocakavali sa dalsie mensie tsunami, ktore vraj mozu prist az 48 hod po traseni. Policajti zahy nabrezie uplne uzavreli a my sme si v klude sadli k prvemu jedlu dna. O 6 vecer....

Mno... v Mexiku sme unikli hurikanu, ktoreho sme roztek sme zazili v Celestune po vylodeni z lodicky. V Indii plachneme pred Shivovou vlnou zo zemetraska... Neprinasame my nahodou nestastie...? Po nas potopa???