Bye Bye Bombay

Toto som pisala uz na ceste do Jaipuru, co bola nasa (pred) posledna cesta indickym vlakom (nateraz). Oplakavame "sleeper" - vlakova trieda pre chudobnejsich, ktori predsa chcu mat kusok garantovaneho miesta pre seba (tie nizsie su uz prosty narvac). Par noci sme sa v sleeproch udomacnili...
Vyznacuju sa maximalnou efektivnostou vyuzitia priestoru, hoci by tam mali cestovat len ti s miestom a listkom (pokuta 1000 Rp alebo 6 mesiacov na tvrdo). Vzdy je tam vsak viac ludi - spia v ulickach, pri hajzlikoch, dvaja na posteli, kde sa jeden (Martin) ledva zmesti. A to je na tej "dlhej" posteli. Postel v ulicke ma meter 60 (poznamka M). Okrem toho su ulicky konstantne zarvate ponukacmi. Mily vravi: "Ako poznas, ze je v indickom vlaku noc - predavaci skoncia vykrikovat (cca 23 hod). Ako spoznas, ze je rano - zase zacnu (cca 6 hod)" - caj, masala, keksiky, hrozno, instantne polievky, vegeburger, setko mozne vyprazane, omelety, komplet vecera, dzusiky... zicherky, oprava tasiek, cistenie topanok... a este chodia drzi transvestiti, co im vacsina indov zo strachu aby ich nezakliali pohladom, dava baksis a po kolenach sa suchajuce deticky, co zametaju mrdnik na zemi - teda to, co sa cestujuci neunuvali vyhodit von oknom. Sem tam dievca vedie slepca, alebo zabavaci s roznymi nastrojmi, silnymi a falosnymi hlasmi zobru. A este vela vela ineho diania.

Ale noclah v Bombayi bol kludnejsi. Nasomrovali sme sa ku Ganeshovi - vecny hladajuci aktivista. Momentalne bojuje vramci siete NGO proti vytvoreniu velkeho systemu priehrad a pokusa sa zacat zivot ako biofarmar a pokracovat v zivote neskoro ozeneneho ocka. Jeho zena Sarita si svoje odsabotovala uz v ramci rodiny. Pochadza z jednej z extremne bohatych dzinistickych, co lietaju sukromnymi lietadlami a prevadzkuju rozne neekologicke fabriky. Studovala (uz to ze studovala...) soc. pracu ( a nie biznis...), zila a pracovala v extremne chudobnych rajastanskych dedinkach na projektoch pre zeny. A na dovazok si zobrala Ganesha...Satira na materskej vedie keramicky kruzok postihnutych deti a vyborne vari. V sobotu rano sme vsak robili den europskej kuchyne - chutil (aspon sa tvarili).
Mali na navsteve kamarata Udaja (nevedela som sa zbavit spomienky na vtip z husajnovskej ery o udoch kusaja a kusoch udaja...). Ten pestuje travu, zabija nebezpecne selmy (vysvetloval, co robi so strachom ked je 20 krokov od tigra, ale mozno si vymyslal...), prevadza turistov po zabudnutej dzungli, do ktorej instaluje PVC trubky pre zvierata ako umele ukryty... Zil aj so slonmi a tak prispel do nasej kolekcie "Co robit ked stretnem divokeho slona". Povedal mi: "ked pojdete vy dvaja, ty utekaj opacnym smerom ako Martin - on je vacsi, jeho si slon skor vsimne". Rozpraval historky zmatenych leopardov, co prisli o zakladne instinkty dravcov, co ich drzia daleko od ludskych sidiel a lovia aj v dedinach cca 60 km od Bombaya. Raz jednoho nasli vyhrievat sa pri motore v buse. Sofer sa vylakal, ale prezil. Prezil viac ako lekar, co sa vybral do odlahlej casti za pacientom...

Videli sme toho menej, viac nas tesila interakcia s miestnymi znamymi. Takze v Bombayi to opat boli trhy (vtedy najsladsi hrasok - milacik si, skoda, nedal - rekonvalescencia z vracko-sracky) - o tretej rano vo vlaku ja sa nehram, ale dva endiarony to zrusili (pozn. M); umelecky poulicny festival; brana, co postavili na vitanie kolonialistov; rybarsky pristav. Tak tam som skoro vrackala ja - ale velka skoda, ze nam policajne ostre ocka nedovolili fotit - farebna flotila rybarskych lodi, rybari pri roznych aktiviatach - karty, samponovanie, oprava siete, hadzanie ladu do krabic s krevetami...
A v Bombay maju cervene double deckre. Z hornej plosiny sme omrkli dalsi kusisko blazniveho diania.

Ale uz sme v Jaipure. A jazdili sme na slonoch. Neboli sice celkom divoki....

neda sa nedodat - hlavne tu zereme hrach a okrem toho este zereme hrach a na dovazok zereme hrach. Je neuveritelne dobry a za ponukanych 10 rupiek (7 Sk) za kilo sa nam ani neche dohadovat cena. ale tom potom........