Tak sme sa rozhodli pre cestu na vychod...

pondelok, januára 31, 2005

Letom (zimou) Indickym svetom aneb na Taj Mahal sa nas nepytajte...

.... lebo tam sme neboli. Ani nie tak z principu, ale akosi nam cesta nevysla. Robili sme taky maly prieskum medzi cestovatelmi o tomto najsymbolickejsom kusku Indie a kazdy mal vyhraneny nazor v rozpati: “do Agry a na Taj Mahal nikdy!” cez “bola som tam a je to fakt turisticky grc” az po “nechcel som ist, ale vysvetlovat, ze po roku cestovania v Indii som nebol v Taj sa mi chcelo este menej – tak som sa prekonal a prekvapene som zistil, ze to fakt ma cosi do seba”.

Ale boli sme (v nasom poradi, v zatvorke prislusny stat):

Delhi (Haryana) – Bhopal plus Sanchi (Madhya Pradesh – v srdci Indie, najlesnatejsi, zije tam 22 % tigrov sveta) – Orcha (MP) – Kayuraho (MP) – Varanasi (Uttar Pradesh – odtial je vacsina politikov, stat dolezity pre hinduizmus) – Darjeeling (West Bengal – komunisticka vlada, moderna kulturna koliska, odtial je vela umelcov, aktivistov, revolucionarov) – Calcutta (WB) – Mamallapuram (Tamil Nadu - koliska povodnej indickej kultury, rybarske dediny, francuzsky vplyv, najpostihnutejsi tsunami) – Pondicherry plus Auroville (TN) – Chennay (TN) – Varkala (Kerala – urodny a kludno-pohodovy stat) – back waters plus Fort Kochi (K) – Mysore (Karnataka – rozmanitost v type krajiny aj nabozenstve) – Bylakuppe (KT) – Madikeri plus hory (KT) - Hampi (KT) – Bangalore (KT) – Bombay (Maharashtra – ma aj hory aj more a je vraj drahy) – Jaipur (Rajastan – mysticka krajinka s vela palacmi a pevnostami) – Delhi

X Divov Indie:
(a toto je fakt len tych par, co sme si vsimli my....)
toaletak za 40 Rp, obed aj za 15 Rp, noclah aj za 50 Rp pre dvoch; promtna zmena z ponuky na dopyt – z predavaca zobrak; otazka „co chcete a za aku cenu“ od predavaca; kopulujuce sosky z Kamasutry na chramoch obdivovane uplne zahalenymi zenami; tvar zahalena – prsia von; zbozstenie penisu (ooo svaty Lingam); laska k zlym bohom (kali a jej krvave obete); verejna, vsadepritomna defekacia ako spolocensky happening; odpadovy management – aj budhisticki mnisi ten svoj sypu priamo z kopca do rieky; zaujem o krajinu povodu „which country, sir“ ako zaciatok a casto aj koniec konverzacie; brutal lacna pracovna sila; chlpate usi – hustota a dlzka usneho ochlpenia niektorych muzov; dobre deti – dlhe, hrbolate cesty v indickom buse bez zamrncania; najuspesnejsi zobraci su zdravi a drzi transvestiti - lebo vraj maju moc zakliat deti a indovia sa ich boja
......... to len na uvod, nabuduce doplnime................

Trosku o Jaipure z Bratislavy - smrk

Mno, zostalo to take neukoncene. Nedopisane zazitky, nepovedane dovi. A uz sme doma. Uz stahujeme maily a zistujeme, co sme zameskali, komu sme chybali (nikomu!) a tak.
Zeby to bolo neukoncene preto, ze mame v karme sa do Indie este vratit? Hm, ked nie v karme, tak si to zaradime do diarikov:-)

Co sme nepopisali bol Jaipur – slony a hrach. A este tavy s vyholenymi ornamentmi a rolnickovymi retiazkami okolo papuckovych noh, co sa lezerne premavaju blaznivymi ulicami. A cerven stareho mesta, co dycha (teda ked mu to smog dovoli) bojovnymi vypravami a odvaznymi maharajami s ich tisickami smutnych zien. Aj nedaleka Amber pevnost ma taky nejaky pribeh.
Pre nas to boli najma carovne slony, ktore nas odviezli aj za cenu exkomunikacie z nasej enviro komunity (su to „vladne slony“, o ktore sa vraj dost nepekne staraju. Nebolo to zjavne, ale ja o udrzbe slonov fakt vela neviem. Len ich pohanali tak, ze ich pichali takym zeliezkom cez latku. Zeliezku hovorili „sloni management“ a chceli nam ho predat za 450 Rp, lebo ho vraj pouzival historicky maharaja...). Slony mali ulomene kly a krasny make up. Henou nakreslene farebne ornamenty mali (asi) len samicky. Samcekovia boli ti velmi, velmi velki. Jednemu takemu sme ponukli supku od bananu. Vzniesol nad nas chobotisko, v ktorom sa akoby sustredovali vsetky jeho zmysly – velke snoriace oko aj ucho aj cumak sucasne – zistil, ze si z neho nerobime dobry den a je to „mnam“ a bleskovo to smaril do tlamy. Tak skoncil aj cely banan, ktory sme mu dali, lebo sme sa nevedeli vynadivat. A chcel viac....- podas slonovi banan a zozerie ta celeho. Vysplhali sme sa aj na opustene, trosku-rozpadnute hradby, z ktorych bolo nadherne vidiet palac aj bledo modru dedinu, z ktorej chalani pustali tisicky drakov taaaak vysoko. Mali sme vyhlad na cely priestor vnutri historickych hradieb okolo usadlosti Amber.

Jaipurom sme sa len namlsali na viac Rajastanu, Kasmir, podhimalaj-ie, sikkim... Ale to az nabuduce:-)

pondelok, januára 24, 2005

Bye Bye Bombay

Toto som pisala uz na ceste do Jaipuru, co bola nasa (pred) posledna cesta indickym vlakom (nateraz). Oplakavame "sleeper" - vlakova trieda pre chudobnejsich, ktori predsa chcu mat kusok garantovaneho miesta pre seba (tie nizsie su uz prosty narvac). Par noci sme sa v sleeproch udomacnili...
Vyznacuju sa maximalnou efektivnostou vyuzitia priestoru, hoci by tam mali cestovat len ti s miestom a listkom (pokuta 1000 Rp alebo 6 mesiacov na tvrdo). Vzdy je tam vsak viac ludi - spia v ulickach, pri hajzlikoch, dvaja na posteli, kde sa jeden (Martin) ledva zmesti. A to je na tej "dlhej" posteli. Postel v ulicke ma meter 60 (poznamka M). Okrem toho su ulicky konstantne zarvate ponukacmi. Mily vravi: "Ako poznas, ze je v indickom vlaku noc - predavaci skoncia vykrikovat (cca 23 hod). Ako spoznas, ze je rano - zase zacnu (cca 6 hod)" - caj, masala, keksiky, hrozno, instantne polievky, vegeburger, setko mozne vyprazane, omelety, komplet vecera, dzusiky... zicherky, oprava tasiek, cistenie topanok... a este chodia drzi transvestiti, co im vacsina indov zo strachu aby ich nezakliali pohladom, dava baksis a po kolenach sa suchajuce deticky, co zametaju mrdnik na zemi - teda to, co sa cestujuci neunuvali vyhodit von oknom. Sem tam dievca vedie slepca, alebo zabavaci s roznymi nastrojmi, silnymi a falosnymi hlasmi zobru. A este vela vela ineho diania.

Ale noclah v Bombayi bol kludnejsi. Nasomrovali sme sa ku Ganeshovi - vecny hladajuci aktivista. Momentalne bojuje vramci siete NGO proti vytvoreniu velkeho systemu priehrad a pokusa sa zacat zivot ako biofarmar a pokracovat v zivote neskoro ozeneneho ocka. Jeho zena Sarita si svoje odsabotovala uz v ramci rodiny. Pochadza z jednej z extremne bohatych dzinistickych, co lietaju sukromnymi lietadlami a prevadzkuju rozne neekologicke fabriky. Studovala (uz to ze studovala...) soc. pracu ( a nie biznis...), zila a pracovala v extremne chudobnych rajastanskych dedinkach na projektoch pre zeny. A na dovazok si zobrala Ganesha...Satira na materskej vedie keramicky kruzok postihnutych deti a vyborne vari. V sobotu rano sme vsak robili den europskej kuchyne - chutil (aspon sa tvarili).
Mali na navsteve kamarata Udaja (nevedela som sa zbavit spomienky na vtip z husajnovskej ery o udoch kusaja a kusoch udaja...). Ten pestuje travu, zabija nebezpecne selmy (vysvetloval, co robi so strachom ked je 20 krokov od tigra, ale mozno si vymyslal...), prevadza turistov po zabudnutej dzungli, do ktorej instaluje PVC trubky pre zvierata ako umele ukryty... Zil aj so slonmi a tak prispel do nasej kolekcie "Co robit ked stretnem divokeho slona". Povedal mi: "ked pojdete vy dvaja, ty utekaj opacnym smerom ako Martin - on je vacsi, jeho si slon skor vsimne". Rozpraval historky zmatenych leopardov, co prisli o zakladne instinkty dravcov, co ich drzia daleko od ludskych sidiel a lovia aj v dedinach cca 60 km od Bombaya. Raz jednoho nasli vyhrievat sa pri motore v buse. Sofer sa vylakal, ale prezil. Prezil viac ako lekar, co sa vybral do odlahlej casti za pacientom...

Videli sme toho menej, viac nas tesila interakcia s miestnymi znamymi. Takze v Bombayi to opat boli trhy (vtedy najsladsi hrasok - milacik si, skoda, nedal - rekonvalescencia z vracko-sracky) - o tretej rano vo vlaku ja sa nehram, ale dva endiarony to zrusili (pozn. M); umelecky poulicny festival; brana, co postavili na vitanie kolonialistov; rybarsky pristav. Tak tam som skoro vrackala ja - ale velka skoda, ze nam policajne ostre ocka nedovolili fotit - farebna flotila rybarskych lodi, rybari pri roznych aktiviatach - karty, samponovanie, oprava siete, hadzanie ladu do krabic s krevetami...
A v Bombay maju cervene double deckre. Z hornej plosiny sme omrkli dalsi kusisko blazniveho diania.

Ale uz sme v Jaipure. A jazdili sme na slonoch. Neboli sice celkom divoki....

neda sa nedodat - hlavne tu zereme hrach a okrem toho este zereme hrach a na dovazok zereme hrach. Je neuveritelne dobry a za ponukanych 10 rupiek (7 Sk) za kilo sa nam ani neche dohadovat cena. ale tom potom........

Hampihaluz - mesto co sa vsetkym paci

Fakt som od seba ocakavala, ze sa mi z uvedeneho dovodu bude menej. A nie.
Uz ked sme rano dorazili bolo to jasne - tajomno, nepochopitelno - presne to, co okukavam najradsej. To miesto je ako z inej planety alebo ho vytvorila ina civilizacia, fakt nesklebte sa.
Obrazok: je nieco po svitani a ja pochodujem so svojou cervenou dekou (co sme tipli Austrianairlinom - ooo vdaka, velmi posluzila) najst si pokojny flek. Idem ponad ligotave ryzove polia - cerstvo zelene mlade vyhonky zaplavene vodou z domyselneho systemu kanalikov, hradze priechodne spevnene palmami - a popri odpadkoch z ubytovne, ktore my turisti produkujeme. Dostanem sa k najblizsim sutrom. Hladam priechodne plosinky medzi porozhadzovanymi balvanmi. Vynori sa kvazi spevneny chodnicek, ktory vedie certviekam. Je modro, male jasterice aj vacsie gekony sa vyhrievaju, revu take niecoakohrdlicky. Idem medzi divnymi kaktusmi, pichlavymi krikmi (9 defektov, vid nizsie) a prezivajucimi krpatymi stromcekmi. Nasla som murovanu rotundu - nizucke stlpy nevadia vo vyhlade, strecha z palmovych listov. Vsade okolo je tou divnou civilizaciou porozhadzovanych spusta kamenov roznych velkosti a tvarov, niektore maju "zipsy", niektore stoja inym na hlave a nechapem ako tak vydrzia (zeby ta yoga?); a este starucke chramy, vacsina polorozpadnuta tak spred 500 rokov. Tymto sa hadi rieka. Pamatam si z dejepisu riecne civilizacie - tak toto je ono, ziadne 3 tisicrocie. Nechapem. Nestiham. Horolezci s zinenkami na padanie preboldrovavaju, kym nie je nevydrzatelny hic. Bubny a flauty zatulanych hipikov zacny trosku neskor.

Hampi je osidlene hlavne kvoli turistom - miestni putnici prezeraju pamiatky (je to jedno zo svatych miest) a zahranicni bufetia v kaviarnach a vyhuluju sa (alkohol je zakazany, zato drogy su az na niekolko vynimiek tolerovane). Tolko dredov pricestovanych z Goa plazi sme este nevideli. Niektori to prezenu... Nas druhy vecer polisi zacli s vyhostovanim "Sibnuteho Haryho" - asi 40 roc. zanedbaneho rakusaka na heroine, co sa stal smutnym maskotom, o ktorom kolovali historky siroko daleko. Inak, tie 500 roc. ruiny su polo osidlene - mastal v historickom stlporadi, skola v opravenej budove a obyvacka v neopravenej...
Nekoordinovane sme poobliezali okolie. Hulvatsky ignorujeme hlbkove prezeranie pamiatok - skor kruzime a nasavame genia loci. Vzdy sa naskytne paradny vyhlad. Najlepsi je z chramu "na vysokej skale"odkial seci sleduju zapad, ktory sa moc nevydari. Dalsi zapad sa deje na skale nad chramom priamo v mestecku, kde sa zhromazduju aj opice.

No este sme videli kvitnuce mangovniky (nie ziadne ruzovo - oranzove megakvety, uplne nenapadne ako ked kvitne lipa) a vodopady, kam chodia turisti lovit kamienky, turistky v bikinach bronz, indovia lovit pohladom turistky v bikinach a indky prat indom podvlekacky. Aby sme odtial nesli tou istou cestou spat, sli sme po bielych sipkach na skalach, ktore sa zmenili na biele vtacie hovienka, ktore som povazovala za sipky a tie nas viedli az sme kusok bludili v bahennom poli mladych bananovnikov. Uz vieme ako z tmavocerveneho kvetu bananovnika, spod jeho listkov vzniknu zelene bananiky.
A jeden den sme vsetko obkruzili na bicykli. Super. Terenaky sa neodporucaju. Spolu sme mali 9 defektov (ja 8) a jedno rozbite koleno (ja 0). Ale ako Polko vravel, lepici pneumatik sa zahadne vynaraju prave ked ich treba: "jeden defekt-5 minut (no skoro) - 10 Rp." Pri mladencoch vyberajucich mytne (zo zahadnych dovodov...) som dostala na 4 defekty sucitnu zlavu - bez akehokolvek zjednavania. Len Hanumanov chram (taky opiciak) sme kvoli bludeniu bananovnikmi nestihli.
Este je parada, ze z jednej strany rieky premavaju na druhu take prutene megakose. Narvu do nich aj 18 ludi, motorku a tak. Padluje sa to inak ako lodicka. Kedze prevozcovia maju monopol a zrejme dost lokalnej politickej moci, tak most zostal kusok od dobudovania a cena za prevoz sa zahadne meni.
A uz sme boli aj v Bombay...

streda, januára 19, 2005

bangaloooore

zatial kym sa nam otvori posta a ja prepustim miesto danke, hlavnej kronikarke, zmocnim sa na chvilu klavesnice aby som vam oznamil, ze nam sa vobec nechce domov. nie ze by ste nam nechybali, ale nam je dobre. nic nemusime robit, ja rano nemusim vstavat a vobec.
preto sa nedivte, ked domov prideme smutni a neveseli. lebo nam sa nechce. ale teraz uz odovzdavam slovo a idem telefonovat do bombaya.caute.

a este jedna vec - som nesmierne sklamany. naco sa mame vracat, ked nam nic nepisete do komentarov. ja viem ani mna by to nebavilo, lebo co tam pisat ze au a fiha? ale o dovod viac tu zostat a zaplavovat vas nasimi uzasnymi zazitkami. ale teraz uz naozaj caute

uff ten je ukecany. a ja pisem, aj ked to necitate, lebo si to tak aspon pripomeniem.
takze boli sme aj v Bangalore tam sme nic moc nerobili (no fajn, tak priznavame, ze hej zase:-). Kavicka - 1 hod aj s citanim a pozorovanim, obed - 2 hodiny s citanim a pozorovanim. Medzi tym presun asi 200 m. Ono v tom Bangalore - najzapadniarskejsom z indickych miest - zase toho tolko nie je - MG road, IT manici a emancipovane (aspon na pohlad) dievcicky.
Hrdinsky sme vsak navstivili botanicku zahradu, mile knihkupectvo (ok, aj tam mali kaviaren), umelecky trh a obchod s hodvabom. Po nas v nom zostala velka kopa latok a polo spokojny predavac - nakup v hodnote cca 400 SK ho asi moc nenadchol.

Vacsi zazitok bola navsteva u Vinoothinych rodicov, asi 20 km od Bangalore. Rozkosni, vzdelani a neumerne pohostinni. Vecer, ked sme prisli, oslavovali "Dozinky" - susedia sa vzajomne navstevuju a odovzdavaju si banany, kokosaky, kusky cukrovej trstiny, cocku a pod. Ujo sa stazoval, ze kedysi to bol skutocny sviatok - stretla sa cela rodina a cela dedina tancovala. Ujo vobec hovoril zaujimavo o Nehruovskych casoch - ako sa India po nezavislosti (1947) vyhybala privatizacii strategickych podnikov aj zahranicnemu kapitalu v snahe rozvinut domace. Teta bola utla, scestovana - ako mlada predavacka si vyhodila z kopytka v New Yorku aj Europe a verila v svojho tibetskeho lekara a ayurvedicku medicinu. Veceru aj ranajky pripravila sama. Obe jedla pozostavali z "x" namacacich vege dobrot. V kuchyni nam poukazovala vsetky mozne koreniny, strukoviny, ryze a bylinky - na niektore sme sa aj chytali. Ucila nas robit dosu (taka placka), aj moja sa podarila! Priprava je jednoducha: ryza a este nieco sa uvaria a kazde samostatne pomelu, fermentuju, zmiesaju, dochutia, znovupomelu... a to je len cesto... a len placka. K tomu sa serviruje tych "x" namacacich sosikov. Nastastie s upratovanim velkeho domu im pomaha dievcina a ekonomicky obe deti - syn je vedec v Chicagu. Maju 3-4 tulajucich sa poulicnych psov. Ten najdomestifikovanejsi kazdy vecer v ten isty cas nastoji na tom istom jablkovom kolaci. Ked mu ho nahodou kupia u ineho obchodnika, zozerie ho s velkou nevolou. Proste su to rozmaznane bestie ako bola Jeska a je Betka.
Najhorsie boli darceky. Nechceli sme sa k niekomu nasackovat na drzovku, tak sme Vinoothe priniesli drobnost a jej rodicom aspon skatulku europsky vyzerajucich zakuskov. Teta je diabeticka..., takze to sa moc nezadarilo. Oni nas obdarovavali opakovane a nevedeli sme odmietat. Celkovo nam bolo paradne - domaca strava, postel, kupelna, ktoru pouziva obmedzeny okruh ludi, zaujimava kniznica na citanie pred zaspatim a rano budicek zlozeny z ukludnujucich zvukov indickej dediny. Ranajsia kavicka na verande pod palmamy v debate o indickej a EU politike....
Vinootha potom obliekla krasne sari (nevidela som jedinu bielu zenu, ktora sa v tom vie nosit s potrebnou gracioznostou. Teta tvrdila, ze vynimkou je talianka Sonya Ghandi, co sa odmietla stat premierkou) - sla totiz na svatbu.
My kade-tade. Zasli sme nad zapadnostou centra a vychodnostou zvysku. Vecer v bare (nebola tam jedina indka a na panskom vraj bol zachod unikat: klasicky zachod obkoleseny z oboch stran pisoarmi - predstavte a pripadne skuste natrenovat vhodnu spolocensku konverzaciu ak vas prikvacilo sraaaniii. Jeden z anglanov, s ktorymi sme popijali si tento zazitok "vychutnal" - obskurnost reality si uvedomil az ked sa druzne pripojil mocic hned vedla neho a hned v urovni jeho zraku...), cez den v trznici - klasika chaos, kadeco, krik, smrad, parada... Tiez klasicky sme sa jedovali s riskiakmi a na dopravu: "Myslis, ze sa da na druhu stranu prejst, alebo sa tam treba narodit, pripadne vhodne inkarnovat?" - Milacikova poznamka, ked sme v zufalej snahe prejst cez zebru zasli nad dopravnou situaciou.

pondelok, januára 17, 2005

Madikeri okolie - hory a zase nie slony

Trackovanie s Britmi a ich byvalymi kolonistami. Boli sme celkom mila skupinka - 2 anglani, 3 australania neboli Ozies (parik, co sa zivi tym, ze on je kuchar a ona stewardka na luxusnych jachtach plus 1 cerstva pravnicka - ked sme sa bavili o ich povinnosti volit a pytala som sa co si o tom myslia - co to robi s obcanskou spolocnostou a tak:-), tak mi svorne odpovedali, ze nad tym nikdy neuvazovali), a jeden Novozelandan neboli Kiwi. Temy: kriket, rugby, futbal, neznama hudba, oblubene cokolady v detstve a chlastacie historky. Moc som sa nechytala. S anglanom sme potom pruzne presli na "stereotypy, ktorymi by Slovaci charakterizovali anglanov" (nabrizgala som mu same negativa, co ma napadli a vraj setky platia, len na "angl. kuchynu" sa urazil) a co chceme byt v dalsom zivote. Jo a este Bunjee (prave meno zaniklo - teda ako Bunjee Jumping) - nasho sprievodcu, Indickeho fesacika, co sa stale umyval a sliapal v rifliach.
Prvy den zacal nasimi druhymi ranajkami (natlacili sme sa pri odchode z Madikeri) v domceku pri ceste na 1400 vku. Miestne, dobre - dostali sme aj nabaleny obed, ktory sme zhltli na vrchole. Cele dva dni som si pripadala ako na skolskom vylete. Slony sme mali sancu vidiet, ale zase nic. Bunjee nas vsak pripravil: najnebezpecnejsi je soliter, utekat treba cik-cak smerom hore (slon je tazky a dost neobratny - priamo dole leti rychlo - gravitacia) a tiez funguje to iste co na nasich macov - odhodit cosi, napr. batoh.
Nocovali sme v peknom dome s verandou, u miestneho politika, (dalsieho) pravnika. Jeho pani nam navarila bastu. Co-to (dost!) sa popilo, povykrajovali sa kokosaky - Martin spravil uhladne jednohubky a domaci vykrojil ozajstne nezlomene kruzky.
Rano najvyssi kopec okolia, tusim okolo 1800 m. Cesta busom bola milou ukazou lokalnej spolupracujucej ekonomiky a ako funguju ritualy. Sofer hned po nastupeni - jeho prva jazda dna - zapalil kopec vonnych tyciniek a zapol hlasnu indicku hudbu. Cez deniny rozdaval noviny - pribrzdil, odkialsi vybeghol vzdy nejaky bosy chlapcek a cez okno hodeny zvitok skusene chytil. Cez otvorene dvere soferovi zase podavali retaze kvetin, na ktore mal pripravene klinceky okolo obrazku Ganeshi. Ganesh bol po par zastavkach zahltany pestrofarebnou vonavou zahradou. Sofer zjavne spokojny, ze urobil vsetko preto, aby zazehnal zlych cestnych duchov. Nie ako ten, co pred tyzdnom mrskol bus s 57 ludmi v noci do priekopy... hoci to mohlo byt preto, ze sofera robil opity revizor... Tento nas ranny bol narvaty skolakmi - najprv vystupovali modre uniformy, potom hnede a potom dlho nic, nakoniec my.
Obe tury boli dost lahke a kratke. Relief velko fatrovsky, vegetacia trosku pravda odlisna. Sli sme cez kavove, ryzove plantaze, cestou som pozierala syto cervene sladko kysle kvety a rastli tam aj vianocne ruze - vhodne nacasovanie. Kava este nebola celkom zrela, ale niekde uz dosusali : velke stvorce bobuli rozprestrete na slnku. A tury boli obe vzdy hore a zase dolu tym istym kopcom. Sprievodcovia nam tvrdili, ze mimo tychto chodnickov tu ziju "divoke kmene" - muzi cez den makaju na plantazach a vnoci sa opiju a utlocitnym belochom by mohli odniest spanie. Trosku sme ich podozrievali, ze su dost lenivi...
Po navrate do Madikeri sme sa vludili k tym, co zostavali na noc do ich hotelovej kupelne. Cestovali menej lacno ako my, cize sme mali o z a j s t n u t e p l u sprchu. Tak nic....Potom cerstvy juice a veceru s pivom. A potom celu noc v buse do Bangalore.

Bangalore neskor, uz sme sice v Hampi - haluuuuuz - ale milacik je hladny, tak musim (teda samozrejme nemusmi, ale aj ja som hladna)

streda, januára 12, 2005

Bylakuppe - tibetsky a ine svety

Z Mysore nam cesta busom, cca 3 hod mimo Lonely planet sprievodcu, usla ohryzanim dalsieho kila hrachu. Uz sa opakujem, ale zase sme zakusili total iny svet. V jednej a tej istej Indii. Teda niekolko svetov: svet tichych tmavocervenych mnichov popijajucich colu; svet indickych dediniek zijucich svojim neusporiadanym farmarsko-hinduistickym zivotom; svet negativnych zidovskych cestovateliek a svet britskych anielikov - 23-25 roc. blondatych "deti", co sa liecia z heroinovej zavislosti.
Takze postupne. Rikshou sme sa vzdalovali "normalnemu" indickemu svetu. Pri ceste napisy typu: "Je lepsie sa o 15 min omeskat v tomto zivote ako byt o 15 min skor v tom dalsom. Jazdi opatrne". V Sera klastore sa nemoze fajcit, predavaju tam v zasade len nudle na rozne sposoby za 15 Rp a ubytko je paradne len za 125 Rp - takze ako vo vaticke a cestovatelsky "cipak".
Dorazili sme okol 15 tej a na ulici nikoho. Ozaj nikoho. Hrobove ticho. Stipali sme sa, ci sme v Indii. Nic tomu nenasvedcvovalo. To bola siesta. Ale ani mimo nej to nie je velmi odlisne - ono ti mnisi vela kriku nenarobia. Na druhej strane sme ich nevideli robit nic ine, nez konzumovat, modlit sa a vykecavat. Martin tvrdil, ze som rebel za kazdych okolnosti, ale ja svoje pindanie povazujem za potrebu vyvazovat, vidiet tu druhu stranu nastrcenej reality. A tak som pindala na baculatych, nevraskavych Budhovych nasledovnikov, co si ryzovu dietu servirovanu pocas modleni doplnaju nudlami, kolou a kadecim. Najviac ma prekvapovalo, ze "nic nerobili". Uporne som hladala policka, ktore ich zivia alebo dielne, kde vyrabaju kusky tibetskej tradicie... nic. Zato ich budovy sa tycia hrdo!Nedostatkom sponzorov zjavne netrpia. Ja viem, ze toto su moje scestne hodnotenia a divne ocakavania, ale v porovnani s ubohymi indickymi dedinkami mi to proste prislo divne.
Celkom mimo pindania: rano sa s dekou vystveram na strechu modliacej haly Sera Jey. Z oparu sa vynara rozkosna krajinka, okolo su uhladne farebne budovy - zlata, cervena, modra.., tibetsky styl. Z meditacneho odfukovania ma vyrusilo odfukovanie mnichov pripravujucich si truby. Hlboke stony dlhych vycackanych nastrojov, zakoncene par udermi na gong, zvolavali sichtu mnichov na puju (modlenie).
Puju sme sledovali bud z balkonika v interieri alebo od otvorenych dveri, spolu s tibetskymi veriacimi. Niektori sa hodiny klanali a hadzali na zem. Krasny bol parik starcekov smatlajuci okolo vrucne tociaci modlitebne mlynceky. Puja pozostavala z nam nezrozumitelnych ukonov: citanie nabozenskych textov, pospevovanie mantier, odriekanie modlitieb, pricom si mnisi podavali zvitky v bielom hodvabe alebo im mladi rozlievali caj (klud obradu - zrazu sa asi 20 tka mladych ztrhne a behom prec - pre cajniky) alebo postupne (stale sediac) cely rad mnichov docista metlickuje podlahu pred sebou, alebo rad asi 7 mnichov vpochoduje do stredu miestnosti s roznymi objektmi - najsmiesnejsi bol farebny dazdnicek; potom si zase vsetci nasadia zltu ciapku, co vyzera ako punkerske "cheero". Vsetko toto vykonava cca 500 mnichov v tmavo cervenom habe (ti radovo vyssie maju aj nieco zlte), sediac v uhladnych rovnobeznych radoch "na turka", pricom jeden "predriekavac" (toho sme nevideli) predcita do nekvalitneho praskajuceho mikrofonu. Uzas!
Aj samotna prazdna puja hala vyzera impozantne - vyzdoba z kusov farebnych latok, zlata socha Budhu, demonov a par dalsich...
Este par inakosti budhistickych usadlosti: vacsinou tam treba osobitne povolenie. Vybavuje sa niekolko mesiacov, preto sme ho nemali a nikomu to nevadilo (vraj ked je tam niekto dlhsie to moze byt problem ale par dni je OK); podstane menej povalujucich sa odpadkov aj zobrakov; otravni obchodnici prakticky chybaju - dojednavanie ceny je bezpredmetne - ked clovek kupuje u mnicha, tak ho nejako nepodozrieva, ze nadhodil turistom inu cenu ako domacim (a myslim ze sa to ani nedialo:-); kavy sme si museli kupit celu flasku a zarabat si ju sami do mlieka - pije sa len caj a cola.
Prvy den sme sa cosi naprechadzali. Peso do dalsej usadlosti, kde je zlaty chram. Zazitok mierne kazili indicki turisti tvrdo ignorujuci zakazy sliapat na zahradny travnika a byt ticho v chrame. Fotenie, vykrikovanie a vsimli sme si, ze im to nevadi ani pocas puje. Z chramu sme sli kade tade - cez policka, dediny, hradzky. Skoro ako Zajezka na konci leta - mno az na tie palmy, ryzove polia a opalenych domacich.
Kusok za klastorom sme zaculi hudbu. Okolo jeepu sa zhlukla cela dedina a vyprevadzala putnikov, co s kokosmi na hlavach pojdu obetovat svojmu bohovi.
Posledny den v tomto prijemne sme sa vybrali na odvaznu vyupravu do dzungle. Citila som sa takmre uplne bezpecne - chlapi (teda Martin a Rick - nas britsky znamy, co sa podoba na Breda Pita a jeho priatelka na Jenifer Alston - total) sa proti divokym slonom a tigrom vyzbrojili bambusovymi palickami... Vyzerali ako Kipplingovi Maugliovia. Schizofrenicky sme veeelmi chceli a este viac nechceli ziadne zviera stretnut. Celu cestu sme sa povzbudzovali a robili si zo seba strandu. Videli sme velke hovno. Teda hovna a velke slonie stopy. Bez srandy, zjavne tam prckovia chodia, a to dost casto, napajat choboty. Rick k jednej velke kope slonieho trusu naaranzoval topanky, ktore sme nasli a ktore nam posluzili ako motivacia k par drastickym vymeslenim pribehom. Este sme nasli kravsku lebku a velku ciernu... kravu aj s teliatkom. Ono ked sa clovek v napati plizi dzunglou a zrazu cosi zachrasti... Mno zizali sme na tu kravu riadne dlho. Den predtym sme videli par obrovkych termitisk, 1 vyzleceneho a 1 obleceneho hada. Tolko nas dzunglovy "ulovok".
Navecer sme sa rozlucili s anglanmi a odtrielili smer Madikeri. Teraz nas caka 2 dnovy trek (huraaaa) - o tom potom. Nebojte sa, na tuto turu mame sprievodcu, ktory nam nedovoli stvarat nic hlupe. (to hlavne maminkam a tak)

utorok, januára 11, 2005

Mysore - o karme, kokosakoch a ranajkach

Z Konchi sme sa cez noc busom doterigali do Mysore.Cesta to bola ozaj hrbolata, par krat sme z neznameho dovodu museli vystupit atak.
Rano v Mysore sme neboli celkom pripraveni na opatovne zaplavy ponukacov a pytacov. Ubytovanie opat super. Dva dni sme stravili obliezanim tohto kultivovaneho miesta.
Napr. ovocno-zeleninovy trh nam poskytol paradne ranajky: 1 kg paradajok, nova cibulka, 5 uplne sladuckych kalerabov a mrkvicka na doplenenie - po 5 Rp, moj oblubeny hrasok 12 Rp kilo a tak. Indovia sa na nas vehementne zabavali, ze to zujeme surove. Teta sa ma doverne pyta: " Ako to budes varit?" "My to jeme surove." hahah fakt divni belosi. Ananas - indovia ho nazvali podla nas - je len za 10 Rp a k tomu mnam granatove jablcko. K zeleninke chapati alebo broti (placky) s maslom...
Tak taketo ranajky sme si dopraili na Chammundi Hill. Mily uz pri "velkych pripravach" v BA si k tejto destinacii poznamenal "ignoruj karmu, chod autobusom". Lonely planet totiz tvrdi, ze vyfucanie vyse 1000 schodov na vrch k chramu vycisti karmu. Milacik sa dal ukecat... Po ceste schodmi nahor sme stretali putnicky s kvetmi vo vlasoch aj v dlaniach - kazdy schodik pravidelne zdobili. Iny putnik zase do stredu vsetkych schodov nakreslil cervenou a zltou znamenia. Po ceste sme cvakli najvacsie Sivovo vozidlo v Indii - sochu cierneho byka; aj skolsky vylet pri ryzovych ranajkach. Hore, oproti chramu sme konencne rozbalili aj nase ranajky. Rovnako ako my sa tesila adoptovana krava "svate mu-mu", ktora schramstla cely nas bio odpad. Kolorit ranajok doplnali spevave ovencene procesie a hlucik, ktory sa opodial lacno vrhal na zvysky kokosovych orechov. Obetou v tomto chrame su okrem kvetov totiz prave kokosaky. Veriaci ich nosia na hlavach, alebo z nich robia take pekne oltariky, ktore na posvatenie priensu ceremoniarom. Dalsia moznost je na designovanom mieste pred chramom odrieknut modlitbu a drbnut orech celou silou o zem. Zvyusky si rozchytaju okolostojaci, co si na to nosia velke tasky.
Cestou spat, dole po schodoch, bol paradny vyhlad na Mysore. Milacika som opat ukecala...Uplne dole sme si za odmenu kupili orieskovu mlsotu, ktoru mi pruzne zabavila opica. Svina.
Jo a este sme omrkli Mysorsky palac. Za 0.5 Rp tam strazia smradlave sandale - naboso sme odtapkali vsetky tie luxus miestnosti. Kresby na stenach mali tvare ako ozajstne fotky, krasne vyrezavane dvere a mraky turistov. Tak si nejak predstavujeme Taj Mahal.

piatok, januára 07, 2005

Este stale z komunistickej Keraly - najma Konchi

Cervene vlajky, kosaky a kladiva, quatrum-virat:Marx, Engels, Lenin doplneni Stalinom... Zato plagaty lakajuce turistov maju slogan:"Kerala - God's own country" Schyza...
Na prvy pohlad menej desivej chudoby, smutneho zufalstva, zeny nosia vacsinou ozajstne zlato, menej zobrakov, viac islamu a krestanstva. Tato, na nas prvy pohlad, silnejsia ekonomika moze korenit v slabsom zastupeni hinduistov (ktori sa tu javia fatalisticky odovzdane), v inom kolonialnom systeme (portugalci namiesto britov), moze byt vdaka komunistickej vlade a jej rovnomernejsom rozlozeni bohatstva, alebo vdaka prijmom legionarov (tunajsi muzi chodia na otrocku makacku do bohatych krajin zalivu, kde im zamestnavatel casto zabavi pas a oni len makaju...), ale moze to byt aj v silnejsom postaveni zeny v spolocnosti (Ganesh nam tvrdil cosi o matriarchate juhu...) Kto vie.

Z varkaly rano busom do Kollamu. Tam sme sadli na lodicku, ktora nas 7,5 hod vozila po tzv. backwaters. Parada, bufet, gyc. Tam kdesi byva aj "Objimajuca matka" v jej ashrame, ale nesli sme ju opacit. Navecer sme chytili OK ubytko v Allapuze. Vecerali sme s 2 Finmi, co robia socialnu pracu. Skola im zaplatila kulturnu vymenu - 3 mesiace v Nepale resp. v Bangladesi. Zaujimave historky: Nepal - Maoisticka realita, vdaka ktorej je tam menej turistov, ale clovek sa tam citi v bezpeci, keby len Maoisti nevyberali pri kazdom kroku "mitne"... Banglades - tvrda diskriminacia mensin, vcitane najhorsich nasilenstiev bez zakonnej odozvy. Miesni, ked sa ich clovek pyta: "vlasne nemame problem"...

Rano total narvac bus do Konchi. To znamena visiaci ludia z dveri a, napriek prirodnym zakonom, skulinkami sa predierajuci revizor..
Vystupili sme inde nez sme mali - v Ernaculame (velke a rusne) a lodkou za 2,5 Rp sme dorazili do pristavu Konchi. Aj tu sa zadarilo ubytko (cekovo sa pohybujeme okolo 200 Rp za dvojizby na noc). A zase sme sa ocitli v mieste, kde sa zivot bezneho turistu minimalizoval na cca 2 km strvorcove - okolo atrakcii: zidovska stvrt s koreninami (zidov sme marne hladali), trh s vonnymi olejami, holandsky cintorin a nekupatelne pobrezie.
A tam delfiny - tie elegantne mrsky! Vynoria obluk s plutvou koketne ako v spomalenom filme.

A tam aj rybari - odhalili sme 2 nove rybolovne metody. Cinska paka -bambusovy zeriav, na jednej strane upevnena siet a druhu, zatazenu sutrami, tahaju 4-6 muzi, aby v pravidelnych intervaloch vylovili niekolko sardiniek. Chudobni lovili tak, ze cely den stali v spinavej vode a v prihodnu chvilu hodili siet na zabludenu rybicku. (Milacik biolog prisiel na to, ako to funguje - proste pri prilive tie ryby uz nemaju miesto v mori, tak ich voda vytlaci na breh - tak to nebolo, tam je taky zaliv so silnym prudom a oni lovili pri vstupe do toho zaivu a ja som v snahe priblizti to pravnicke povedal ze oni sa do toho vstupu do zalivu nezmestia). Efektivita dost slaba - vraj 40 hodov za den a 6-7 uspesnych. Ulovene vkladali za zrolovanu lungi - ze ich to nesteklilo!
V restika ponukali: my chytime, vy vyberiete, my uvarime. Nam sa ale najprijemnejsie sedelo v Art Cafe. Podporuju miestnych umelcov (pekne vystavy), spolupracuju s lokal MVO aj GP. Teraz sa chystaju akcie k premene miestnej stoky spat v rieku. Vacsi aj mensi znecistovatelia vypustaju kade lahsie a vlada, ktora vlastni fabriky nema velku motivaciu ochranovat...
Pokecali sme si so Svajciarkou, ktora 3 mesiace robila v enviro MVO v Jailpure, Rajastan. MVOcka zavadzala system vyuzivania dazdovej vody, Svajciarka sa zaujimala o poslilnovanie lokalnych zien cez enviro projekty a Rajastan je jeden z najrigidnejsich hindu statov.
Dozvedela sa o zenach: Muzsky potomok je vyhodnejsi z ekonomickeho hladiska - veno a 5-7-11 dnova stvatba totalne vycicaju rodicov nevesty; dalej zo socialneho hladiska - muz zostava v rodicovskom dome a stara sa o nich v starobe; a v neposlednom rade z nabozenskeho hladiska - hindovia vraj verria, ze len ak ich telo po smrti podpali prvorodeny syn (ak sa tomu nieco stane, tak druhorodeny), mozu prelomit kolobeh znovuzrodeni a dosiahnut nirvanu. Naco sa potom divit, ze ti co si prenatalny test mozu dovolit abortuju zenske plody a snazia sa aspon o 2 synov???
Aj v relativne pokrokovej Kerale je vraj 95% manzelstiev dohodnutych aj s tucnym venom. Mlade generacie v niektorych castiach vsak zacinaju minimalne deklarovat nesuhlas s praktikou vena a tiez sa posuva vek dohodnutych parov, takze mozno svita na inakost.

Este par riksa storiek:
"Pane, kam potrebujete odviezt?"
"Nikam"
"Odveziem vas"
"Nie"
"Neskor?"
"Nie"
"Zajtra?"
"Nie"
"Mozno?"
Tu sme nazvali: Nadej zomiera posledna

"Riksha?"
"Nie chceme ist peso"
"Idete zlym smerom." (Nepovedali sme mu, kam chceme ist...). "Za 10 Rp vas odveziem kdekolvek vo Fort Kotchi."
"Nie."
"Aka je vasa cena?"
"Chceme ist peso."
"Dam vam novorocnu cenu"
"Nie"
"NOvorocny darcek - odveziem vas zadarmo"
Tu sme nazvali - velmi pruzna cena

utorok, januára 04, 2005

Haluz Silvester vo Varkale

Takze prvy den noveho aj posledny den stareho sme usilovne pokracovali v nicnerobeni. Produkty tohto stavu su napriklad absurdity mysle typu: "Idu Vajcak a Why not do krcmy. Why not navrhne: Dajme si vajcak (to ako vajecny liker). A Vajcak na to: Why not..." Alebo kategorizacia zien na Fifinky, Prsnice, Brumhildy a Symposky. Odhadovanie koho by sme vo Varkale najviac necakali - vyhral Igor Chyra, pricom sme jeho dvojnika aj dvojnika Peta Wilflinga a Laca Durkovica stretli na promenade. Neskor aj Mika s frajerkou...No s Lacom - teda s Orinom z GB a jeho holandskym protajskom Eurinom sme travili prelomovu noc. Restiky sa predhanali, ktora predstavi lepsiu "zabavku" - tance, svetelna show, delobuchy.. ai. plus sviatocne menu. My sme sa rozhodli tieto specials ignorovat a objednali si v Blue Moon z menu. Pre podnik sme sa rozhodli preto lebo mal tanecny parket a sluboval miesane napoje a 3 DJov.
Zaujimava volba. Casnici nas vytrvalo ignorovali a policajti boli v podniku trvalymi hostami. Majitel asi neplati dost/ na cas baksis. V Kerale stoji totiz licencia na predaj alkoholu 2mil Rp, takze ju ma len minimum podnikov. Vacsina vsak chlast nelegalne predava - pivova flasa v papierovom sacku pod stolom, miesane alkoholicke napoje pri "krevetovom koktaily" (druha vec je, ze cudzie nazvy nevedia pisat, takze je to "Cock Tail" apod.)

Komunisticka Kerala ma teda skoro prohibiciu a urcite prilis vela nudiacich sa polisov. Na Silvestara ich na 1 km tzv. "severnom utese", co je vo Varkale hlavna turisticka tepna, bolo nie menej ako 50. Hnedi fesaci v ciapockach s palicami. Moooc doleziti - tvarili sa ze kontroluju alkohol a drogy. Vyberali baksis - uplatky. Blue Moon mali zjavne v zuboch. Vadilo im vsetko - vcitane hlucnej hudby, potom akejkolvek hudby a nakoniec aj otvoreny podnik. Takze nam zrusili party.
Pred tym sme si este strngli s vodou (takmer, keby nebolo Orina, ktory zohnal vod-ku, tak to ozaj tak dopadne) a casnici v navale radosti delobuchom zapalili palmu.
Pod dohladom polisov, ktori nam stale radili aby sme “sli na izbu” sme sa presunuli do dalsieho podniku. To bola max 2 hod. Po polnoci. Krcmar tohto miesta zjavne baksis platil, stacilo par vrucnych slov a nieco, co vyzeralo ako cigareta (mohol to byt aj kotucik bankoviek) a skupinka nasich strazcov nas sledovala z opodial.
A dialo sa toho dost. Este pri presune sme zazili 2 verbalne poticky na hranici s bitkou a neskor to bola jedna skutocna bitka a hadka. Za zvukov 5 hadky sme sa zodvihli na odchod a 6 hadka nas sprevadzala az domov. Tie, ktorych sme boli priamymi svedkami sa strhli medzi mierne pripitymi miestnymi (tazsie znasaju alcohol) a ich byvalymi kolonizatormi. Najtvrdsiu rozputal anglicky DJ z Blue Moon, ktory si objednal pivo, za ktore potom nemal ako zaplatit. Rozruseny casnik to pivo rozlial a nasledujuca scena, ktoru registrujem bola ako vcelku dostojne vyzerajuci DJ (otec mileho chlapceka) mlati casnika po hlave baterkou. Dalsia hadka bola o tom, ze netriezva anglicanka spustila hystericky povyk, ze si Ind dovoluje k nej a jej priatelovi. A zase ina sa tocila okolo nasho znameho, ktory svojim zovialnym sposobom (extrovertny, hlucny, dobromyselny anglan, co sa poznal so vsetkymi v priebehu par minut) zvolal “Sef” a objal jedneho z casnikov. Ten sa mu chcel nasledne vyzalovat aky mal zly den, ale anglan na litanie nemal chut a cele to bolo len “povrchne kamosenie”. Ind to zle pochopil a zacal hnevlivo-placlivym hlasom vykrikovat. Zvlasne pripady kulturnej necitlivosti a alkoholovej precitlivelosti….
Pri ziadnej z tychto roztrziek ani jeden z 50 polisov nefiguroval…. Poculi sme naopak situacie, kedy polisi bielym turistkam az prilis vrucne priali stastny Novy rok oblapajuc ich, sapajuc im doverne bozky apod. Ja som take nieco zaregistrovala, ale zvyknem si svoju zonu intimity chranit (najma pred uniformovanymi s fuzikmiJ, takze som reagovala razne..
Posledna razna reakcia tejto noci bola, ked na ceste do ubytovne dalsi polis zacal: “Kam idete” Ja “co vas do toho – sme slobodni ludia v slobodnej krajine, respektujeme vase zakony, nic zleho nerobime” “ Ale my vas chceme chranit, India nie je taka bezpecna ako sa zda” To som ho uz ignorovala. Naviac moju pozornost uputalo vriesknie. Tvrda partnerska hadka nas sprevadzala az po ubutovnu. Anglani… S nasim (zase) anglickym susedom sme si este pred spanim ukludnujuco posedeli na verande….
Ako na novy rok, tak… eh????

Ale nebolo to take zle ako to z tychto slov vyzera - aspon ja som sa dobre zabavil. Teraz sme uz druhy den v Kochine po elodnovej plavbe cez backwaters - pre neznalych, teda vsetkych okrem Polka, ktory tu bol, to su take prirodzene kanaly vo vnutrozemi, kusok od pobrezia. Inak danka musela utekat na zachod naspat na hotel lebo v toto blobo icafe nemaju zachod. ale uz sa vratila a predpokladam, ze vam mozno este dnes, ale kedze uz som hladny tak skor neskor - mozno zajtra ked tu bude moc teplo nieco napiseme to tej plavbe a o tom ako to vyzera tu v tejto byvalej portugaleskej penosti - nuz predovsetkym to nevyzera ako pevnost.

takze zaprajte nam dobru chut a piste prispevky. inak zmenili nam let spat a tymto dakujeme polkovi a pani kasanickej za staroslivost o nas navrat.

a ja dodavam: dakujeme rodicom za vychovu, surodencom, ze k nam neboli az taki zli, kolegom, ze na nas cakaju (dostanete darceky vy hajzlici)..... vracat sa nam este nechce (blaaaaaa)

a uz o to menej pracovat - ale na pracu teraz nemyslime